Pár slov na začiatok a moja cesta k minimalizmu

Rok 2017 nebol zrovna rokom aký som som si predstavovala. Po nastúpení do zamestnania, o ktorom som počas môjho päťročného štúdia na vysokej škole snívala, prišlo vytriezvenie a zistenie, že to vlastne nie je nič pre mňa. Že práca kurátorky v štátnom múzeu naozaj nebude to, čomu sa chcem dlhodobejšie venovať. Že všetky tie nezmyselné papierovačky a strojené vzťahy medzi kolegami ma ničia. Že to už ďalej nezvládam. A tak som dala výpoveď. Bez akéhokoľvek plánu B a predstavy kam budem svoj život smerovať ďalej. Jediné, čo ma k tomuto rozhodnutiu viedlo, bol pocit, že to musím spraviť, ak chcem byť skutočne šťastná. A tak som tu, v prvý deň svojej nezamestnanosti (ktorá dúfam nebude trvať dlho) a cítim sa spokojne a oslobodene. Plán čo ďalej stále nemám, ale aj napriek tomu som pripravená spraviť všetko pre to, aby som našla prácu, ktorá ma bude napĺňať. Inak, prvý deň nezamestnanosti. Magický deň na písanie prvého článku, však?

Minimalizmus ma zaujímal už dávno. Hneď na začiatok musím napísať, že som nikdy nebola zhromažďovač nepotrebných zbytočností. Sčasti pre to, že som nemala peniaze na bezhlavé nákupy, ale aj z dôvodu, že som nemala potrebu kupovať veci, ktoré nepotrebujem a nie som si istá či ich naozaj využijem. V minulosti ma zaujímala skôr estetická stránka minimalizmu v spojitosti s umením, dizajnom a architektúrou. Nikdy predtým som sa viac nezamýšlala nad tým, ako by sa minimalizmus dal preniesť do každodenného života. Jednoduchší spôsob života ma začal hlbšie zaujímať až tento rok. Práca v múzeu ma nebavila, vzťahy na pracovsku sa mi zdali povrchné a celkovo mi chýbala lepšia organizácia času a schopnosť sústrediť sa na to, čo je naozaj dôležité. Mala som pocit, že venujem priveľa času a energie ľuďom, ktorí si to nezaslúžia a zanedbávam tých, ktorí ma naozaj potrebujú. Čas strávený v práci ma ubíjal, a aj keď som mala to šťastie a našla som si prácu v odbore hneď po ukončení školy, neprinášala mi ozajstnú radosť. A myslím si, že aj vďaka myšlienkam minimalizmu, sa mi podarilo nabrať odvahu a dať výpoveď. Usporiadať si život tak, aby mi prinášal radosť. Bojovať za svoje sny a neuspokojiť sa vždy s tou najjednoduchšou možnosťou.

Mám pocit, že sa v poslednej dobe až priveľmi rieši minimalizmus v spojitosti s vyhadzovaním vecí a zabúda sa na ostatné benefity, ktoré tento životný štýl prináša. Na tomto blogu preto nenájdete návod na to, ako sa zbaviť nepotrebných vecí. Ak ste vášnivým čitateľom a vaša zbierka kníh vám robí radosť, neexistuje dôvod, prečo by ste sa ich mali zbaviť. Ak vás baví móda a všetko svoje oblečenie naozaj nosíte, prečo by ste ho mali vyhadzovať? Choďte za svojim pocitom a nenasledujte návody niekoho iného. Ja sa budem zameriavať na to, čo funguje pre mňa. V žiadnom prípade vás nechcem presviedčať o tom, že je to tá správna možnosť pre každého. Budem však rada, ak vás tento blog inšpiruje v ceste za tým, čo je pre vás v živote naozaj dôležité. Každý človek má totiž svoje vlastné hodnoty, záujmy, potešenia... Jednoducho, každému robí radosť niečo iné. 

Mňa osobne viedla k minimalizmu hlavne túžba po priestore. Fyzickom aj duchovnom. Schopnosť sústrediť na to, na čom práve pracujem, nerozptylovať sa zbytočnosťami, byť naozaj prítomná. Čo v súčasnom rozlietanom svete nie je jednoduché. Len tak si sadnúť, odložiť telefón, zapáliť si sviečku, otvoriť knihu a vnímať priestor v ktorom sa nachádzam. Sústrediť sa, nestresovať sa tým čo bolo, alebo bude. Jednoducho žiť v prítomnosti a byť vedomá. Je to náročná, ale zároveň úžasná cesta. Som na jej začiatku, ale už teraz vnímam benefity, ktoré mi jednoduchší spôsob života prináša. Neriešim tak veľmi čo si o mne myslí okolie, robím to, čo je pre mňa skutočne dôležité, naučila som sa hovoriť ľuďom nie, teším sa z maličkosti, myslím viac na svoje zdravie, som ohľaduplnejšia k našej planéte, pracujem viac na svojich vzťahoch a som celkovo produktívnejšia.

Menej je niekedy viac. A veď vlastne skoro vždy.